222 km extrém

Prvá vážna zmienka o mojej účasti na Spišskom extréme vzišla z bežného rozhovoru so Slavom počas jarných detských tréningov. Rozhodovanie bolo krátke - idem na 222 km trať! Z plánovanej prípravy niekoľkých stokilometrových výjazdov s nastúpanými aspoň 2000 metrami sa podaril iba jeden, na Červený klášor cez Bachledku a späť. Pobaliť sa nebol problém. Od začiaku sme plánovali výlet, nie pretek.

Dobré osvetlenie, náhradné teplé oblečenie, dostatok jedla, kapsy na bicykel a veľa trpezlivosti. Registrácia sa nám podarila medzi prvými a tak už nebolo cesty späť. Na prezentáciu sme prišli v piatok 2. augusta ráno, krátko pred pretekmi. Krátka príprava, žiadna kontrola, čo máme máme, čo sme zabudli už netreba. Na štartovú čiaru sme sa postavili ako poslední, 30 sekúnd pred štartom 333 a 222 km trate. (111 a 55 štartovali až v sobotu) Krátke povzbudenie a krútiac mávame divákom popri trati. Povzbudzovanie pomáhalo, lebo som ešte netušil na aký boj som sa dal. Už na šiestom kilometri som roztrhol reťaz. Nemala ani 500 km, ale bolo to jedno, keď som hlúpo preradil. Stojíme, balík odchádza, vybaľujem servis. Nitovanie som necvičil na starej reťazi a tak som ohol nitovač na multikľúči. Stál toľko čo drahšia čokoláda, aj taký mäkký bol. Slavo pomohol s profi náradím, nasadil som spojku a pokračovali sme. Balík sa stratil za prvým kopcom a tak sme v pohodovom tempe obdivovali krajinu. Nádhera. Prejazd Orenburgským tunelom bol bezproblémový vďaka pomoci organizátorov. Aj keď bolo málo vody, vyzuli sme sa. Využili sme možnosť premazať reťaz a krútili ďalej. Malý výstup a po ňom zjazd. Na ceste sú naplavené kamene. Neriskujeme. Cestou na Podlesok (asi 60 km) sme prešli okolo pár pretekárov. Počas prestávky sme doplnili zásoby tradičným jedlom, vyprážaným syrom s hranolkami. Slavo doplnil aj podporu od rodiny. Cesta z Podlesku do Stratenej je nádherná. Začína nekonečným stúpaním po kamenistej ceste. Trpezlivo krútime a bez problémov sme za povzbudzovania turistov hore. V hlave som počítal nastúpané metre, tešil som sa ako parádne mi to v pohodovom tempe ide a pri myšlienke koľko ma ešte čaká vypínam kalkulačku. Príroda je nádherná, aj počasie prialo. Zo Stratenej opäť hore a dole, ďalej okolo Palcmanskej maše. Na začiatku ďalšieho stúpania nás zastihla búrka.

Pauza, fotečky, sms rodine a doplnenie živín. Oddychovali sme asi hodinu. Pri odchádzaní sme sa rozhodli teplejšie obliecť. Partia odišla a po krátkom predĺžení prestávky pokračujeme aj my. Rozhodli sme sa správne, partiu stretávame cestou hore, podchladení a premrznutí to vzdávajú. Škoda. V hlave som mal v tej chvíli chaos, dám to, ak to trénovaní vzdávajú? Prechádzame ďalší kopec a schádzame do dediny. Píšem ďalší, lebo dodnes, bez nahliadnutia do mapy, netuším kadiaľ sme išli.

Zotmelo sa, mrholilo, nálada kolísala, z kamienkov na chodníkoch som si už pár hodín robil srandu. Boli všade, špiny klzké. V domnení, že už šlapeme na Poráč som sa ako tak držal. Vyčerpaní, v tme na podmočenom povrchu sme sa rozhodli v stúpaní radšej tlačiť.

Zjazd opäť po kamienkoch. Schádzame na asfalt a bolo mi úplne jasné, že vysnívaný Poráč, je ešte ďaleko. Na tabuli sa vo svetle našich reflektorov objavil nápis Nálepkovo. Paráda, už nepršalo a pred sebou sme mali cca 30 km nocou po kvalitnom asfalte. Sem tam nejaký túlavý pes ale išlo sa mi výborne. Ako za puberty :). Odbočka doľava a už stúpame na Bukovec. Nemordujeme sa s povrchom a cyklistiku vystriedala prechádzka. Okolo polnoci sme na vrchole. Vyjasnilo sa, ukázali sa nočné výhľady na vzdialené mestá. Najrýchlejší sú už v cieli a tak verím, že sa s nimi stihneme podeliť o zážitok pred vyhlásením víťazov, ak ich stihneme. Nočná jazda sa blížila k záveru, Poráč bol blízko, ale v teplú večeru som už nedúfal. Čo sa zvery týka, stretli sme len tú udomácnenú na Bukovci, aj to podľa "stôp" pod nohami. Ešte chvíľu sme tlačili, neriskovali sme strmý zjazd lesom ( v cieli sme stretli jazdca, ktorý si v ňom rozbil koleno, pretek našťastie dokončil). Na asfaltovom zjazde do strediska na Poráči som skúšal brzdy, nesvietili a rannou cestou hore ich potrebovať nebudem. Na chatu sme prišli o pol druhej ráno. Mali sme šťastie, jazdci pred nami odchádzaju nocovať a milá pani nám zohriala rizoto, načapovala nealko, prichystala uteráky a spanie. Ďakujeme.

Umytí a najedení vypíname. V noci sa okolo nás ešte niekto motal, organizátor kontroloval prejazd pretekárov. Budíček bol pred siedmou. Raňajky, rizek s chlebom. Vonku lialo, ale nám to nevadilo, pohoda budeme mať dlhší výlet. Chvíľu si na nás našla aj organizátorka Katka, poradila, povzbudila. O ôsmej sme opäť pedálovali. Celý výjazd do dediny Poráč nedávame, na výlete sa predsa netrápime. Krátko cez dedinu a už sme boli v lese. Išlo sa dobre, cesta bola s podkladom. Zjazd bol opäť po asfalte. Trochu som to pustil a po plavnom brzdení v zákrute na kamienkoch som skoro pustil do gatí. Uberám a viac obdivujem krajinu. Zišli sme k jazierku, na rázcestie 222 a 333 km trate. Aj makači na 333 km boli už asi v cieli, pomyslel som si. Ideme ďalej, kilometer za kilometrom, asfalt, lesná cesta, debata s miestnymi pri obchode, pohoda. Vychádzame z dediny, trošku hore, doľava a blato. Ale nie hocijaké, také pre hrnčiarov, drží aj bez pálenia v peci. Horou sa už ozývalo ..., ale nepomohlo.

Ledva stojac na nohách som ťahal bicykel aj s tonou blata. Polhodinový boj s blatom ukončili kamienky a kamene. Aj tie sa nalepili. Horou sa už neozývalo, očistili sme bicykle a šli ďalej. Cieľ sa blížil a nespomalil nás žiaden kopec, či lejak v ktorom sme za 10 minút poriadne zmokli. Posledný výstup pred Smižanmi bol bez kamienkov :D. Státie na červenej v meste nás stálo čas do 30 hodín. Z tvárí okoloidúcich som sa snažil vyčítať ako som asi vyzeral, ale náladu som mal výbornú. O 10 minút sme boli v cieli.

Po popretkových ceremóniach a poobednajšom obede sme podebatili s ostatnými jazdcami a šli domov. Zážitkov bolo veľa, aj tento text je pridlhý, Spišský extrém odporúčam zažiť. Na záver veľké Ďakujem Slavovi za rady, trpezlivosť a povzbudenie nielen počas 30 hodín preteku. O rok skúsime 333 km výlet. Galéria. E. a S.